Zlatník Ľubomír Michálik: Lákajú ma výzvy!

Samozrejme, akoby to bolo dnes. Keď začínate v tomto fachu, väčšinou si vás vyskúšajú pri práci so striebrom. Keď som prišiel do Mikuš Diamonds (vtedajší Briliant), pán Augustín Hôrka mi dal za úlohu zapilovávať uzáver na zlatých (!) náušničkách. Základom je kartáčovať si ruky z pilín, ktoré vznikajú pri práci, a to všetko kvôli stratám, predsa len, ide o drahý kov. A ako si tak kartáčujem ruky, stále nemôžem uveriť tomu, že robím so skutočným zlatom. To bol dôkaz, že mi pán Hôrka dôveroval od samého začiatku. Bol to prvý človek, vďaka ktorému som nadobudol kontakt so zlatom. Stál som vedľa neho, učil sa a stále sa učím, i keď vzťah žiak-majster sa v istom zmysle zmenil na vzťah, kde si už vzájomne radíme, konzultujeme, ktoré riešenie by bolo najlepšie.

Načrtli ste tému servis šperkov. V akom stave dostávate šperky?

Verte či nie, niektoré sú rozstrihnuté kliešťami. Keď si totiž niekto napríklad zlomí prst, na chirurgii je to rýchly proces, keďže prst napuchne, prsteň rozstrihnú kliešťami. To je potom veľmi zaujímavé dávať dokopy. Spomínam si aj na kuriózny prípad, kedy v deň svadby ženíchovu obrúčku prešlo svadobné auto. Nešťastným spôsobom mu vypadla v tej najnevhodnejšej chvíli. Neviem, ako to novomanželia uhrali na svadbe, ale po svadbe nám obrúčku rýchlo poslali a nakoniec sme ju zachránili (smiech).

Možno i v tejto súvislosti, pamätáte si nejakú netradičnú zákazku, ktorá vám dala natoľko zabrať, že ste mali na konci pocit, že ste zabili 5-hlavého draka?

Pre mňa sú výzvy, keď sa dostanem k starožitným šperkom. Láka ma to, od čoho všetci uchodia. Teší ma, keď poviem, že to spravím, opravím, spájam najjemnejšie časti, skrátka, že vôbec môžem ísť do toho šperku. Na druhej strane je tam riziko, že ak by sa s tým šperkom niečo stalo, vznikne obrovská škoda. V súčasnosti je to však lepšie aj vďaka novým technológiám. Zvára sa laserom, pracuje sa kvázi „za studena“, nie s ohňom. Pre mňa však vždy bola a stále je najkrajšia práca s ohňom.

Kľúčové je vypracovať si cit, pretože ústami fúkate priamo do ohňa, plameň musíte udržať na správnom mieste, lebo keď to zohrejete o milimeter vedľa, rozsype sa vám celý šperk. Pravdaže, moderné technológie vnímam veľmi pozitívne, už si neviem bez nich predstaviť pracovný život, no stále všetko stojí na ručnej práci. Aj keď zváram na laseri, tak to robím mojimi rukami, pod mikroskopom sledujem proces, nemôžem to nechať len-tak bez obsluhy.

Aké vlastnosti má podľa vás dobrý zlatník? Musí v ňom driemať istý oheň, predispozícia alebo sa to dá naučiť, vypilovať ako mnohé v živote?

V prvom rade musí byť trpezlivý a precízny, v tejto práci sa ide do obrovských detailov, aj preto sme zameraní viac na kvalitu ako kvantitu. Rovnako dôležitá je predstavivosť, lebo zlatník začína robiť v podstate z plechu, z ničoho musí vytvoriť niečo. No hlavne musí chcieť, i keď, niekto aj keď chce, tak sa to nenaučí. Je to taký iný druh práce. Náročný.

Robí sa inak s bielym, žltým a ružovým zlatom? A ktoré zlato v súčasnosti najviac „fičí“?

Keď sa robí klasicky s ohňom, najlepšie sa pracuje so žltým zlatom, pretože sa ideálne letuje (zvára). Potom nasleduje biele a nakoniec ružové zlato. Ak sa použije laser, najlepšie ide biele zlato, pretože tam treba najnižšie prúdy na zváranie, následne ružové zlato a potom žlté. Zlata je však všade rovnako, farbu robia len konkrétne prímesy. Čo sa týka trendov, najskôr „fičalo“ žlté zlato, potom biele, ktoré išlo podľa mňa do popredia aj preto, že sa začalo rhodiovať. Biele zlato samo osebe má totiž kovový nádych, bielu farbu mu dáva až povrchová úprava. No a teraz sa vracia do módy ružové zlato, ktorému sa zvyklo v minulosti hovoriť „ruské zlato“.

Čo je vo vašej práci najťažšie a najkrajšie?

Najťažšie sú valce, keby som ich musel odniesť (smiech). A najkrajšie? Jednoznačne to, že robíme ženám radosť. A v podstate aj mužom, lebo muži sú šťastní, že ženy sú šťastné. Samozrejme, vieme robiť radosť aj mužom pri čisto pánskych šperkoch, i keď v súčasnosti je toho pomenej. V minulosti boli obľúbené rôzne spony do kravát, no kravaty sa nosia čoraz menej, manžetové gombíky, prípadne prstene s monogramom. Skutočne zhotovíme prakticky čokoľvek.



Bez ohľadu na dobu, obrúčky – aj u mužov – asi nikdy nevyjdú z módy.

To áno. Obrúčky sú inak pre mňa špeciálna kategória, lebo pri nich v plnej miere využívam komplexné poznatky zo „strojariny“, ktorú som vyštudoval. Robíme ich totiž na sústruhu, skutočne sa tu vyšantievam, aj strojársky, aj technologicky. Dokonca robím i dizajn, vzory na obrúčky, ten základ ide prakticky cezo mňa. Niekedy nad tým premýšľam aj v noci. Naposledy sme mali krásnu zákazku, kde klienti chceli obrúčky s motívom vavrínového vencu. Dlhšiu dobu sme špekulovali, čo a ako, menilo sa (nielen) rozmiestnenie diamantov, aby to nebolo iba krásne, ale aj praktické. Výsledok stál skutočne za to! Ono, vždy zákazníkom vysvetľujeme, čo sa dá-nedá a prečo. Chceme, aby boli spokojní oni, aj my. To iste platí pri gravírovaní. Pamätám si, že sme raz dovnútra obrúčok prepisovali akúsi „zvukovú informáciu“, ktorej rozumel len daný pár, niektoré priania, vyznania sú skutočne veľmi netradičné.



Má každý zlatník svoj rukopis? A sledujete prácu aj iných fachmanov?

Určite áno! Človek sa tomu nevyhne, keď sa mu dostane do rúk nejaký časopis, brožúra – podľa toho to viem zaradiť, alebo si pozriem „puncku“ a hneď viem, kto to vyrobil (smiech). I keď teraz sa stretávam hlavne so svojou robotou. Skutočne každý zlatník má svoj rukopis. Keď napríklad urobím nejaký vzor a chcem, aby ho urobil niekto druhý, vždy to bude iné. Ručná práca je o tom. Dokonca aj ja sám, ak urobím naraz päť vzorov, pravdepodobne budú rovnaké, no ak by som ich robil s odstupom času, výsledok by bol asi trošku iný.

Máte pocit, že je pre vás táto práca priam osudová? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa živili aj niečím iným?

Som skutočne rád tam, kde som. Ťažko povedať, kde by som skončil, ale vo voľnom čase, ktorého je menej ako málo, ma baví záhradníctvo, práca s drevom a kameňom. Nešetrím si teda svoje ruky žiadnym spôsobom a robím aj to, čo by som nemusel.

Čo pre vás znamená Mikuš Diamonds?

Za tých dvadsať rokov už pomaly rodinu. Kolegovia sú moji priatelia a normálne mi chýbajú, keď som niekde na dovolenke. Dokonca som tu stretol aj svoju ženu Majku. A aby prepojenie bolo dokonalé, s Ivetkou Zimkovou Mikušovou (obchodnou riaditeľkou Mikuš Diamonds) moja žena rodila v tej istej pôrodnici. Naše dcérky sa narodili s odstupom asi dvoch minút. Život je neuveriteľne tvorivý.


Čelní predstavitelia Mikuš Diamonds: zľava Martin Mikuš, v strede Ivan Mikuš a napravo Iveta Zimková Mikušová

Tvorivý princíp by mali v sebe prebudiť aj mladí, nádejní zlatníci. Čo by ste im dokázali, ak teraz možno zvažujú svoje budúce zlaté kroky?

Nech sa snažia! Čoraz viac totiž vnímam, že každý by chcel robiť málo a zarobiť veľa. A skôr sa inklinuje k počítačom ako k ručným prácam. No fakt je, že to, čo sa vám zrodí pod rukami, vám žiadny počítač nikdy nevyrobí. Človek si rozvíja zručnosť, motoriku. V neposlednom rade, práca zlatníka je aj príjemným relaxom, je úžasné, ak tvoríte niečo podľa vlastnej fantázie. Som za to všetko nesmierny vďačný!